06. June 2010 · Write a comment · Categories: book · Tags:

Stieg Larsson: Dievča, ktoré sa hralo s ohňomFlickan som lekte med elden, Norstedts, Štokholm 2006

Preložil Jozef Zelizňák

jh: vrána

Ikar, Bratislava 2009

Metamfetamín bol výborným, diskrétnym a udržateľným zdrojom príjmu – veľký zisk pri malom riziku. Obchod so zbraňami sa dal obhájiť, kým dokázali identifikovať zbytočných klientov a vyhnúť sa im. Napríklad predaj dvoch pištolí za pár tisícok skupinke debilných tínedžerov, ktorí sa chystajú vykradnúť obchod, sa vzhľadom na riziko nedal ekonomicky obhájiť.

Občasný prípad priemyselnej špionáže alebo pašovania elektronických komponentov na východ – hoci aj tu sa v posledných rokoch dramaticky rozpadli trhy – mal svoje dôvody.

Z ekonomického hľadiska mu však nikto nedokázal vysveltiť prínos šľapiek z Pobaltia. Znamenali minimálny príjem, a inak v podstate len problémy, ktoré kedykoľvek mohli vyvolať pokrytecké články v médiách a diskusie v tej zvláštnej politickej jednotke, ktorá sa nazývala švédsky parlament. Pravidlám týchto debát obor nerozumel. Výhodou obchodu bolo takmer nulové riziko zo strany súdov. Prostitútku si rád dožičí každý – žalobca, sudca, fízel aj niektorí poslanci. Nikto sa nepôjde pretrhnúť pre to, aby túto činnosť zastavil.

Ani len mŕtva šľapka nespôsobi politické otrasy. Ak by polícia zatkla jednoznačne podozrivého niekoľko hodín po čine a dotyčný by ešte vždy mal na šatách krv, samozrejme, výsledkom by bol trest a niekoľko rokov väzenia alebo pobytu v nejakom šibnutom ústave. No obor zo skúsenosti vedel, že ak podozrivého nenájdu do štyridsiatich ôsmich hodín, polícia si nájde dôležitejšiu prácu.

"Ako som povedal, chýba na poriadna diagnóza. Povedal by som, že trpí určitou formou schizofrénie a neustále balansuje na hranici psychózy. Chýba jej empatia a v mnohých ohľadoch ju môžeme nazvať sociopatom. Musím povedať, že ma prekvapuje, ako sa jej v spoločnosti darilo od jej osemnástych narodenín. Hoci pod dozorom poručíka sa medzi ľudmi pohybovala osem rokov bez toho, aby sa dopustila skutku, čo by viedol k ohláseniu na políciu alebo k jej zadržaniu. Ale jej prognóza…"

"Jej prognóza?"

"Počas tohto obdobia nemala nijakú odbornú starostlivosť. Tipujem, že choroba, ktorú sme ešte pred desiatimi rokmi mohli liečiť, je už pevnou súčasťou jej osobnosti. Predpokladám, že keď ju polícia zatkne, neskončí vo väzení. Potrebuje lekárku starostlivosť."

"Tak ako, doriti, jej potom súd mohol udeliť priepustku do spoločnosti?" zamrmlal Faste.

"Nazvieme to kombináciou jej výrečného advokáta a neustálej liberalizácie a úsporných opatrení. Pri konzultáciách so súdnymi lekármi som bol proti tomuto rozhodnotiu. Nemal som však nijaké slovo."

"Ale prognóza, o ktorej ste hovorili, je len váš odhad, však?" zapojila sa Modigová. "Chcem tým povedať… sám v podstate neviete, čo sa s ňou od jej osemnástych narodenín stalol."

"Je to viac než odhad. Je to skúsenosť."

Z poverenia štátu pripútal neposlušné dievčatká na pričňu.

A každý raz, keď Lisbeth bezmocne ležala na chrbte a on pritiahol remeň, stretla se s jeho pohľadom a videla v ňom vzrušenie. Vedela. A on vedel, že ona vie. Odkaz našiel adresáta.

V tú noc, keď dovŕšila trinásť rokov, sa rozhodla, že s Petrom Teleborianom ani s iným psychiatrom už nikdy v živote neprehovorí ani slovo. Tento narodeninový darček dala sama sebe. Sľub dodržala. Vedela, že toto jej konanie Teleboriana frustruje a možno ešte väčšmi prispieva k tomu, aby ju noc čo noc pripútaval k prični. Tú cenu však bola ochotná platiť.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *